shodan

Aj tak sa stále čudujem, že pri toľkých psychobláznivinách, ktoré sa mi pritriafajú, som v podstate ešte v poriadku. Aj keď psychológ by mal zrejme iný názor.
Tak rada by som utiekla, ak by to bolo zárukou nového a zdravšieho života, ale nie je. Podľa toho čo sledujem, by odchod bol len prestup do života v inom prostredí, ale furt o tom istom. Haluze, nespokojnosť, vydieranie.
Potom sa pýtam, aký to má celé zmysel. Či si počkám alebo nie, aj tak je to za jedno. Jediný rozdiel je v tom, že tu už v zmenu nemôžem ani dúfať. Proste nula bodov, stratený prípad.
Škoda že nemám magické schopnosti a nemôžem ovládať ľudí. Alebo aspoň keby som mala odvahu a chuť definitívne to tu zabaliť. Ani jedno ani druhé. A potom že čo sa dorábam.
Však je to vyčerpávajúce! To sa mám fakt premeniť na kurvačloveka, obrniť sa voči vonkajšiemu prostrediu a robiť si to čo ma napĺňa? Tak potom načo som tu vôbec? Však to sa môžem rovno vziať, odísť si do tt, a tam si rozvíjať čo len budem chcieť. A kto má záujem, ten príde.
No len tu riskujem, že sa dozviem, že som všetkým ukradnutá. Super. Prečo teda žijem v sebaklame?
Prečo vôbec?
Viera, aj tak sú to pičoviny. Viera je nahovno, pretože môžem premárniť celý život tým, že budem veriť že sa niečo zmení (to čo sama nemôžem ovplyvniť), a zomrem s tým, že hups, je to trošku inak než som verila že bude.
Ale čo môžem robiť? Ako si mám zvoliť tú správnu cestu, keď neviem ktorá je tá správna? A keď pôjdem metótou pokus-omyl, je možné že zvolím toľko nesprávnych, že na správnu už nebudem mať šancu sa dostať. Lebo sa to poserie. Ako sa nakoniec vždy zvykne.