shodan

Najprv mi vyčítal, že si nenájdem brigádu. Ja som ale vedela prečo sa do nej veľmi nehrniem. Samozrejme, veľkú rolu zohrával aj fakt, že som lenivá, nerozhodná, nič pre mňa nie je dostatočne dobré, a čo by mohlo byť, neviem. No tiež som vedela, že keby mám brigádu, a nebodaj sa zamilujem do práce ktorú robím, bolo by to z mojej strany len ďalšie hlúpe namotanie, pretože on by mi to rozbil. Svojimi plánmi, svojim poňatím svojho aj môjho života a budúcnosti.
Nechcem sa na nič prilepiť, nemôžem, kvôli nemu.
Teraz mám brigádu, je to tá najpodradnejšia robota, ale baví ma, pretože nesedím na riti ako rozkladajúca sa polomŕtva bytosť bez zmyslu života. Apoň pár minút mám iluzórny pocit, že som na niečo dobrá, že pomôžem, že som užitočná.
No prišlo to v zlom čase. V čase, keď si práve čerpá dovolenku. A je to moja chyba. A pošliapava to ten najmenší pocit mojej užitočnosti, pretože cítim vinu. Cítim sa vinná, že pracujem a nemôžem ďalej pokračovať v rozprávaní o tom, čo budeme robiť cez jeho dovolenku. Cítim sa vinná za to, že mi odpadol kameň  z vymýšľania, pričom by sme nakoniec nič neuskutočnili.
Nie je to moja chyba. Proste nie je. Nemôžem sa nechať zmanipulovať. Ako som vravela: niekedy treba premýšľať vopred. Vysral sa mi na to, takže to nie je moja chyba.