shodan

Mám pocit, že som presrala všetky možné šance, ktoré mi v mojom živote padali rovno pod nohy a samé sa ponúkali na využitie.
Zaujímavé je, že v každom okamihu by som chcela byť v okamihu inom. Asi nikdy nebudem spokojná. Asi nikdy neprežijem život taký, aký by som chcela, pretože ani vlastne neviem, aký život by som chcela.
Zvykla som snívať o princovi, o láske vystrihnutej z rozprávky, alebo lepšie povedané z akčného filmu s romantickým happy endom, a on sa to, po dobe čakania a presnívaných nocí fakt splnilo.
No prečo toľká priamočiarosť? Jedného dňa som začala premýšlať nad tým... "no počkať, kto je to v tom zdrkadle?"
Veď som zvykla bývať niekto úplne iný. Sama s kopou priestoru bez "hlúpej" citovej, duševnej, sexuálnej a neviem ešte akej naviazanosti....  A až na tú miliardu želaní, ktoré všetky vlastne smerovali len k predstave stability a harmónie s chlapom, som bola šťastná. Frustrovaná, ale šťastná.
Hm, to som aj teraz, frustrovaná, ale šťastná. Len mi nedá neporovnávať. No ono to nakoniec skončí s tým, že oba stavy sú si teoreticky rovné, akurát že minulosť je už za mnou a budúcnosť nepoznám. Čiže všetko by sa mohlo znenazdajky prevážiť na jednu alebo druhú stranu.
Chýba mi tá izolácia. Dnes si pripadám len ako prázdna emocionálna bábka čo lipne na každom, na každom jej záleží, dáva si pozor, čo jej víde z úst, aby niekoho náhodou neurazila, trápi ju, čo si o nej myslia druhí.
Ak som niekedy nebola emocionálne stabilná, tak teraz som rozháranejšia ako tehotná žena.
Kto si kopne?
Spravím si linky, odstrihnem ofinu, trochu si porežem ruky, a môžem sa napríklad vydávať za emo. Však už M. ma tak niekoľkokrát nazval.
Keby mu došlo, že za všetko môže vlastne on. Lebo je chlap. Lebo je mu jedno veľa dôležitých vecí.
Keby ho tak nepotrebujem k životu.... Keby som si nejak v tom chaose dokázala nájsť cestu...
Keby....
Pred tým všetkým som aspoň vedela na čom som. Zaoberala som sa vecami, ktoré ma zaujímali. A bolo ich také množstvo! Chýbala mi polka, ale tú vlastnú som mala naplnenú.
Dnes polku mám, ale v tá moja zíva prázdnotou. Som hlúpa, prázdna, nemám cieľ a už ani onen zmysel. A ani ten, kto mi mal napomáhať v jeho dobíjaniu, jaksi nie je tam, kde by mal.





Kokos to je tak naslučku.