shodan

Možno mal M. pravdu. Zabudla som. A možno ju nemal, pretože od samého začiatku sme boli viac ako brat a sestra, ktorí sa našli po rokoch, než "frajer a frajerka".
Keď sme sa prvý krát stretli, bolo to skôr o fascinácii jedného druhým. O prirodzenosti a otvorenosti. Žiadny strach, akoby sme sa poznali celé roky.
V tieni rozbúranej budovy, mlčky prechádzajúc z jednej časti do druhej. Bez myšlienok, čo bude, čo je teraz.
"Si nervózny?", ešte si pamätám, ako potom klepal nohou na lavičke a ja som mu uverila, že je to z nedostatku cigariet.
Level 9. V ten deň sme asi obaja odchádzali vystrašení s hlavou plnou výčitiek a otázok. Akoby sme naozaj boli brat a sestra a spáchali ten najhroznejší incest.

Po pár rokoch, po mesiaci absťáku, a po tom, čo ma začala dobiehať minulosť, si uvedomujem, že na perspektívu celoživotného vzťahu treba nazerať z utilitaristického hľadiska. Pretože načo je vám šteklenie v bruchu, načo je vám rozpaľujúca chémia, ak si s dotyčným nemáte čo povedať, budúcnosť sa pri ňom javí vždy ako neistá a intuícia vraví, choď od neho preč.

M. ma vytrhol zo skleníka, ako rád zvykne nazývať môj svet, a možno by sa zišlo trocha vďaky z mojej strany. Len si to nesmiem prestať opakovať...