shodan

Niektoré veci sú neriešiteľné. Aj keď zdanie môže klamať, niektoré také proste sú.
Jedného dňa sa zastavím, a zistím, že som tu už bola. A potom zistím, že nie len jeden krát. Chcem vedeť prečo!  ...... Chcem?...

Najľahšie sa ubližuje tým najobľúbenejším... Však oni to pochopia. Oni dokážu nájsť to sledované ponaučenie...
No a v niektorých prípadoch nie.

Chcem mať iba veci pod kontrolou. Chcem prežiť idylickú harmóniu. No jediným riešením, zdá sa, je prežiť ju osamote.

Rozprávková láska s drobným háčikom. Vždy sa nakoniec nechám ukecať, druhými, a aj samou sebou... Však ako inak by mi bolo zase takto dobre... A tých pár vecí predsa prekúsnem.

Jedine, že by som nie. Keby to boli smradľavé ponožky, tak snáď, ale obojstranná záľuba v zjazvovaní...

Nevedome vs. z pomsty. Lenže bez jedného sa neskončí druhé a naopak. A ani jedno sa ako prvé neskončí. Kde je tá tolerancia, porozumenie, pochopenie...? Boli niekedy?

To, že neverím, je jedna vec, to že je mi veci začínajú byť jedno, je už ale iná. Nechcem skončiť sama, a zase začínať úplne od nuly, no nechcem aby mi ubližoval, kľudne aj "nevedome". No nezmôžem sa už na viac, než že len odpinkávam obvinenia na druhú stranu. Pretože je to aj tak jedno. Je jedno, čo poviem, čo spravím. Moje názory vždy prejdú filtrom, a následnou selekciou, a vlastne stane sa z nich niečo úplne iné. Tak načo sa drať tam, kde to za mňa spravia iní.

Vlastne ktorá rozprávková láska ten háčik nemala? Na toto som ani nemala prísť, lebo zas po krátkom čase skončím tam kde som sa ocitla teraz. A potom opäť.

Ani nemám chuť ísť spať, lebo ráno sa zobudím, a zobudím sa s pocitom slobody a kľudu, no potom si spomeniem na to, že to tak vlastne neni, spomeniem si na to, čo je, kto som ja.
Popremýšľam si v autobuse, a priblížim sa tomu stavu hneď po ráne, no keď sa vrátim, všetko sa znovu zrúti.

Raz sa chcem zobudiť, a chcem veriť, že je to tá rozprávka, a že v nej ani háčik neni... Že je všetko tak ako má byť.

Koľko krát ešte musím ešte zomrieť, aby som sa do nej narodila?