shodan

Najhoršie na tom všetkom je, že obaja sú iba zadebnení idioti. Stačilo by trocha obojstrannej námahy a všetko by bolo oka. No hej, a tu to prestáva byť zaujímavé.
Námaha je to, čo ľudstvo nechce. Námaha je prežitok. Idem za tým, čo príde samé. Priznávam, sama som výplodom tejto teórie, ale vždy keď treba, dokážem sa zaktivizovať na 250%. A často, aj keď netreba.
Ono ani nejde o to, či treba, ale, že vôbec. No a potom o to viac, že treba. Jeden rozhovor bez slúchatok, bez klapiek, jeden rozhovor na neutrálnej pôde, bez zbraní, bez žolíkov. Jeden rozhovor s výsledkom.

Pohode.

Stará tetka, s prechcanou hlavou ako malé decko, sa pýta: tebe mamička pracuje v zahraničí? A vaši sú rozvedení?
Kind of.
Kiež by. Kiež by nie.

Nepomohli emocionálne výlevy, nepomohli moralistické bulšity, a tak prišiel na rad štrajk. Dcéra sa zmenila na autistického vysosiavača.
Nevedia si rady, je im to jedno. Neviem si rady, plačem si.
Vzdala by som sa kľudne školy, všetkého, len aby som ich už nemusela vidieť a sledovať, čo sa medzi nimi (ne)deje. Pôjdem s M. za oceán a nikdy si neušetrím toľko, aby mi ostalo na spiatočnú letenku, alebo ho donútim ísť so mnou na západ alebo proste odídem sama a budem mať kľud.
Asi pôjdem niekde na východ. Do prírody, ďaleko od áut a od ľudskej jebnutosti.

"Maj pekný život, bez ohľadu na všetko." Hej, domček, záhradku a troch árijských potomkov. Škoda len, že s nedôverou a neistotou sa ťažko buduje. Škoda, že veľa vecí je inak, ako si želám.